Všetko sa posralo

Vonku ticho sneží, je po Vianociach, všetky petardy aj prskavy vypálila na Silvestra a teraz si konečne užíva slastné doobedia, keď sú deti v škole. Stojí na balkóne, pozerá na to ticho a premýšľa, aký bol ten minulý rok úspešný. Z cigarety jej odpadne ohorok a len ten malý okamih ju nachvíľu vyruší z rochnenia sa v pozitívnych myšlienkach.

„Dúfam, že napadne susedom na balkón....“

            „V podnikoch ľudia prichádzajú o prácu... nezamestnanosť rastie.....zasiahne nás plynová kríza......“ počúva zo všetkých strán a zdá sa, že jej sa to netýka.Už dávno si zvykla na to, že je sama sebe pánom, že čo si odrobí, to si zarobí. Práce má dosť, veď pre tú nemeckú firmu pracuje už tri roky a popri tom má ešte ďalšie, aj keď len príležitostné. Pohoda.

            „Čo im uvariť?“ rozmýšľa. „Jasné, mäso s ryžkou, to zjedia obaja“

Pomaly vyťahuje hrniec a do sitka nasýpa ryžu. Samozrejme Basmati. Inú ani nekupuje.

            „Haló, kto je tam? Ahá, to ste vy, Evička, počúvam vás!“ ohlási sa do telefónu, s úsmevom na perách, presne tak, ako ju to naučili na školeniach.

            „Dobrý deň, pani Soňa, nevyrušujem?“ opýta sa na druhom konci hlas už nie veľmi usmiatej Evičky.

            „Hovorte, Evička, počúvam vás“ tiež už s menším úsmevom, ale s hlasnejšie bijúcim srdcom odpovie.

            „Sonička, pán Viola by s vami rád hovoril, najradšej teraz hneď“

Zhlboka sa nadýchne: „Tak to nepripadá do úvahy, teraz to nejde...“

Na oboch koncoch ostalo napäté ticho. Je počuť tečúcu vodu, ktorá premýva ryžu a Soňa strašne túži po tom, aby tá voda zmyla prebúdzajúci sa strach z niečoho negatívneho. Zrazu má pocit, tušenie, že pán Viola pozorne sleduje všetky televízne spravodajstvá a tvrdo sa pridŕža reštrikčných opatrení, presne podľa vzoru východoslovenských podnikov.

            „Predpokladám, že pán Viola chce so mnou ukončiť zmluvu...“ naberie odvahu.

            „Obávam sa, že áno!“ odpovie Evička.

            „Tak nech mi to nachystá, niekedy sa zastavím...., alebo,... viete čo, Evička, nech mi to pošle poštou!“ povie Soňa s hrdosťou v hlase.

            „ Máte pravdu, Sonička, tentokrát by sme už s Violom nič nevyriešili. Prajem vám všetko dobré... a dovidenia“

Soňa vie, že sa na Evu môže spoľahnúť. Eva je pravá ruka Jonasa Violu, človeka, ktorý úspešne vvedie prosperujúcu nemeckú firmu do krachu. Uvedomuje si, že Eva najlepšie pozná situáciu, ktorá nastala a že keby bol čo len malý náznak toho, že by spolupráca so Soňou mohla pokračovať, určite by bola urobila všetko, čo je v jej silách.

            „Dovidenia!“ odrecituje Soňa do dávno zloženého telefónu.

            Soňa nemá do čoho pichnúť. Presedí hodiny pri internete. Celý svet hľadá finančných poradcov. Tak, toto teda vôbec nie je parketa pre Soňu. Zo dňa na deň bez práce. Výborná perspektíva.

„ Musím naštartovať prachom zapadnutý kšeft.“ rozmýšľa. Tých pár zákaziek, ktoré mali spolu so spoločníkom, jej nepokryje náklady na život. Nemôže ostať závislá na peniazoch, ktoré jej posielal Norbert z Nemecka. Zavolá Paťovi, opráši webovú stránku a pustí sa do práce. Nebude to ľahké. Ešte, že zobrala to upratovanie za štyri tisícky mesačne v blízkej pizzérii.

„Čau, Soni, čo robíš večer?“ opýta sa jej sestra Simona.

„Čo už ja môžem robiť? Budem s deťmi.“ bez záujmu odpovedá Soňa.

„Mám chuť ísť na kávu. Daj deti k našim, vypadneme na dve tri hoďky. Zavolám aj Dáši, pokecáme.“

            Soňa si uvedomí, že už mesiac nevypadla z domu. Večerné reporty, roznáška, fitko, učenie s deťmi...., to boli jej hlavné denné priority. Dostala nevýslovnú chuť niekam vypadnúť, nechať ten bordel v hlave doma a vychutnať si tú čiernu tekutinu, ktorú jej konečne pripraví niekto iný.

            „OK, dohodnuté, o šiestej u teba. Pôjdeme mojim autom. Cestou vyzdvihnem Dášu. Maj sa!“ vybehne z nej tak rýchlo, že si to ani neuvedomí.

            „Som neuveriteľne hnilá, budeš šoférovať?“ opýta sa Simony na parkovisku pred domom. Simona bola dobrá šoférka, Soňa ani na chvíľu nezapochybovala o tom, či jej auto zverí.

            „Jasné, nemám s tým problém.“ znela Simonina odpoveď, s ktoru Soňa viac menej rátala.

            Starý Opel Astra sa pod Simoniným vedením sa ticho plazí tmavým večerom ku križovatke. Všetky tri už cítia vôňu kávy a cigaretového dymu, ktoré na nich čakajú v centre mesta. V aute začínajúi rozoberať témy, v ktorých plánjú pokračovať v prítmí kaviarne. Tešia sa, že si konečne vychutnajú večer, ktorý bude patriť iba im trom, bez detí, bez manželov. Tešia sa na to, ako jedna druhej odovzdajú časť problémov, ktoré ich trápia a aspoň na chvíľu s nimi nebudú samy.

            Simona pomaly položí nohu na brzdu, aby dodržala príkaz dopravnej značky a dala prednosť všetkým autám na hlavnej ceste. Zastane a s vyhodeným blinkrom čaká, kedy prejde posledné auto.

            „Do prdele, to čo bolo? Au, moja hlava! Čo sa stalo?“ ozýva sa z auta.

            „Prepáčte, nevidel som vás“ ospravedlňuje sa pán Meheš, keď ženy vystúpili z auta.

            „A kam ste sa pozerali, vážený?“ snaží sa Soňa rozčúlene zistiť, keď si obzerá rozbitý kufor.

            „Veľmi ma to mrzí, prepáčte!“ opakuje dokola pán Meheš.

“Ešte toto mi chýbalo!“ pomyslí si Soňa, keď vytáča stopäťdesiatosmičku.

„Policajti hneď prídu!“ oznámi sucho.

Po necelej hodine zavolá znova policajtom a odvolá ich. Je jej už príliš zima na to, aby dokázala uniesť ten chlad a mráz, ktorý sa jej stále viac snažil dostať pod bundu. Všetky údaje má opísané, fotka na občianskom preukaze sedí s ksichtom pána Meheša, poistku má zaplatenú. Našťastie, auto je pojazdné.

Soňa sa v noci zobudí na desnú zimnicu. Teplomer ukazje 38,5°C. Zoberie si Paralen a pokúša sa zaspať. Uvedomuje si, že v takomto stave nebude môcť zajtra podať oznámenie o škode ani ísť s autom na obhliadku. Ráno s ťažkosťami vypraví deti do školy a schová so do postele, aby tam na chvíľu zabudla na starosti. Bez práce, bez auta.

Pán Kuna z poisťovne jej volal okolo obeda, že na druhý deň ráno príde obzrieť auto. Vyhovovuje jej, že nikam nemusí ísť a hlásenie pošle poštou. Keď jej pán Kuna ale oznámi, že škoda je za päťdesiat tisíc a poisťovňa jej preplatí maximálne polovicu, nie je jej do smiechu. V tej chvíli si uvedomí, že autoservis nepripadá do úvahy. Toto vyrieši jedine Igor.

„Mám pre teba robotu, Igor“ zavolala. Na druhej strane sa ozve hurónsky rehot. Igor vedel, ako už mnohokrát o čo ide.

„Tak to dovez v pondelok!“ povie Soni.

Cestou k Igorovi vletí pravým kolesom do jamy. Zastane. Keď vystúpi z auta, uvedomí si, že žiadna jama na ceste nebola, že sa stalo niečo horšie. Sadne do auta, naštartuje. Škrípanie kolesa a hustý dym ju donúti znova zastaviť. Vytočí číslo.

            „Igor,.....“

            „To budú tlmiče, pomaly to auto sem dovez!“ tvrdí Igor.

Soňa už stráca pôdu pod nohami. Bez práce. Bez auta. Rozbitý kufor. Tlmiče.

            „Ahoj švagriná!“ ozve sa Rišo na druhom konci telefónu.

            „Posla som ti mail, choď si ho pozrieť a rýchlo sa rozhodni. V sobotu idem pre nich.“ vysype zo seba.

            Na toto už Soňa nevie reagovať. Potrebuje čas. Ten nemá. Ešte v decembri si zahovorila samčeka rozely. Papagáj za dvestodvadsať eur, cesta tam a späť, klietka, hračky, spolu štyri stovky. Bez práce. Bez auta. Rozbitý kufor, tlmiče....

            „Niééééééé!!!!“ kričí jej vnútro.

            „Ahoj, Soni!“ už podľa čísla vie, že volá Igor.

            „Zlé správy?“ spýta sa

            „Bol tu obhliadač mŕtvol, vraj sa poisťovňa krúti. Považujú tvoju haváriu za nevydarený poisťovací podvod.“ Zasmeje sa Igor do telefónu.

            „Čo teraz?“ spýta sa Soňa, ale v podstate jej už je všetko jedno.

            „Gutten Tag, kann ich mit Norbert sprechen?“ vypýta si Soňa k telefónu manžela. Mobil jej nikdy neberiel a volať mu na pevnú linku je síce praktické, ale vždy má zlý pocit, keď musí komunikovať s Norbertovým šéfom.

            „Už nevládzem!“ rozplače sa do telefónu, keď mu zreferuje všetko, čo sa jej stalo v priebehu dvoch týždňov. A ešte k tomu ten blbý vták.

            „Soni, neblbni, zober ho, veď ste sa s deťmi na neho tešili!“ radí jej.

Pre Norberta nebol nikdy nič problém. Z jeho stoického pokoja býva Soňa často vo vývrtke. Vždy tvrdí, že sa všetko nejako vyrieši. Väčšinou má pravdu. Napriek tomu Soňa potrebuje počuť, čo má urobiť, aj keď to už dávno vie. Vie, že si musí kúpiť auto, keď chce rozbehnúť firmu, vie presne sumu, ktorú na to použije, aj keď má peniaze odložené na úplne niečo iné. Vždy sa na tomto s Norbertom vzácne zhodne.

Vonku ticho sneží. Vinco sedí na najvyššom bidle v svojej novej klietke a pod obrusom potichu praskajú jeho sny.

„Dnes s ním bola zábava“ pomyslí si Soňa.

Všetko sa posralo.

           Stojí na balkóne, pozerá na to ticho a premýšľa, ako tento rok blbo začal. Z cigarety jej odpadne ohorok a len ten malý okamih ju nachvíľu vyruší z rochnenia sa v negatívnych myšlienkach.

„Dúfam, že napadne susedom na balkón....“